Disciplína alebo motivácia, čo určuje náš úspech?

Vonkajšia motivácia pochádza z vonkajších zdrojov a je založená na vonkajších odmenách alebo tlakoch. Tieto odmeny môžu byť materiálne (napr. peniaze), sociálne (napr. uznanie a pochvala), alebo povzbudzujúce formou trénera, či „motivátora“.

Naša vonkajšia motivácia môže byť ale účinná len na krátkodobé dosiahnutie cieľov a vedie k nižšej spokojnosti a angažovanosti v dlhodobom horizonte. Ak sa totižto naše vonkajšie odmeny odstránia, alebo ich len zrovna nemáme pred sebou, výrazne sa znižuje aj pravdepodobnosť, že v danej činnosti budeme pokračovať.

Nesprávnym využívaním motivácie môže byť napr. pozeranie motivačných videí, ktorých je plný internet, alebo počúvanie dnes veľmi známych motivačných speakrov, ako sú napr. David Goggins, Andrew Tate a iných. V prvom rade si treba si uvedomiť, že títo ľudia majú s nami len veľmi málo spoločného a nedáva zmysel sa s nimi porovnávať (toto pravidlo odporúčam dodržiavať aj v ďalších oblastiach svojho života – neporovnávaj sa s ostatnými, porovnávaj sa so svojim včerajším „JA“). Zároveň ale takáto nárazová motivácia „z vonka“ nám môže častokrát viac uškodiť, ako pomôcť.

Predstav si, že ideš behať maratón a namiesto toho, aby si sa držal tvojho natrénovaného tempa, vložíš si do uší slúchadlá a začneš počúvať jedného z týchto „motivátorov“. Ten ťa bude od začiatku poháňať k nezmyselným výsledkom, ktoré ale v skutočnosti dokážeš vydržať len v krátkom čase. Bežíš výrazne rýchlejšie ako máš natrénované a po 10 km sa dostávaš do krízy, ktorú si v živote nezažil. V polovici závodu ti chodidlá a kolená spôsobujú zatiaľ nepoznanú bolesť, pretože na takéto tempo nie sú trénované. Zatiaľ čo ťa tvoj „motivátor“ stále povzbudzuje, aby si sa nevzdával a ešte pridal, ty lapáš po dychu s posledných síl. Šanca je, že niekoľko kilometrov pred cieľom tvoje nepripravené telo skolabuje. V lepšom prípade bude bolesť tak neznesiteľná, že to do konca závodu dokráčaš a tvoj čas bude na koniec ešte horší, ako v prípade, že by si dodržiaval svoje vlastné tempo. A v tom najlepšom prípade si možno aj naozaj polepšíš svoj plánovaný čas a dokončíš to úspešne. Je ale na zamyslenie položiť si v takomto bode otázku:

Stálo to za to? Užil som si cestu, ktorú som išiel?

Na zamyslenie by bol v takomto prípade známy citát, ktorý nám pripomína, že človek by sa mal sústrediť na to, čo zažíva počas cesty za dosiahnutím svojho cieľa a nie nad cieľom samotným:

„Cesta je cieľ“    Konfucius

Dôležité je ale spomenúť, že z určitej miery sme všetci motivovaný aj zvonku, ale takáto motivácia býva najsilnejšia u nesebavedomých ľudí, ktorí potrebujú takéto podnety od iných vo väčšej miere.